Choď na obsah Choď na menu
 


Ukážka z knihy Raz aj v pekle vyjde slnko

 
Máme doma kyselinu? (9.kapitola)

Život okolo mňa nabral otáčky automatickej práčky. Ja som sa dal opäť dokopy s Nikou a tá poslala do čava jeba z lesa. Mat sa rozišiel s Naďou a tá mi za to napísala esemesku: „Vždy som ťa mala za dobrého, ale trochu zvláštneho človeka, ale že sa v tebe nájde toľko zla, tak to som skutočne nečakala. Ďakujem ti, že si mi pokazil život. Zdochni!“
   
    Nezdochol som a ani som jej neodpísal. Zdochnúť by som aj chcel, veď to o mne vedelo veľa ľudí, ale nedarilo sa. Aj odpísať som jej chcel, ale nevedel som čo. Dúfal som však, že jej to pán Čas vysvetlí. Nevedel som ani, čo jej Mat natáral, ale chápal som, že človek sa musí o niekoho oprieť a tak sa na mňa pri rozchode určite vyhovoril. Len som sa stále pýtal, o koho sa opriem ja. A aby toho nebolo málo, Mat začal chodiť s nenásytnou Veronikou. V to ráno odo mňa vyžobral jej číslo, že on sa jej za nás oboch taktne ospravedlní. No a potom sa mi ozval, že spolu začali chodiť. Skoro som zjedol obuvák aj so skriňou plnou naftalínu. Predstavoval som si ho, ako sa jej celý čas ospravedlňoval – minimálne štyrikrát po dvadsať minút so svojím penisom.
   
    Veľké stretnutie priateľov sa malo uskutočniť práve dnes večer. Smajlovi pre istotu zavolala Nika, pretože ja som sa obával bojového stretu s jeho máti. Našťastie zdvihol Smajlo a prisľúbil účasť aj s Tinkou.
   
    – Ty poznáš tú Matovu novú priateľku? – zakričala na mňa Nika z kúpeľne, kde sa už skoro štyridsať minút snažila zo seba vyrobiť ženu hodnú vstúpiť do spoločnosti. Ja som sedel už oblečený a obutý v chodbe a nadával si do hlupákov, že som vtedy ten obuvák aj s tou skriňou plnou jedu proti moliam nezjedol na posedenie. Možno by sa splnilo Nadine želanie a ja som nemusel v blížiacej sa chvíli zaklamať na prezieravú otázku vyplodenú neskutočnou ženskou intuíciou. Rozhodol som sa byť čestným človekom a odpovedať pravdivo:
   
    – Áno, dôverne, – zakričal som čo najhlasnejšie, aby sa storočnej susedke bývajúcej vedľa nás veľmi nepotilo ucho na pohári pritisnutom k stene, – spával som s ňou.
   
    – Hehe, a bola dobrá? – zahučala kúpeľňa, mysliac si, že opäť sarkasticky vtipkujem.
   
    – Dobrá, len to chcela stále do riti, – odpovedal som ďalej pravdivo. Spoza panelu ku mne doplával zvuk rozbíjajúcej sa keramiky. – Čo to pred sto rokmi nerobili do análu? – opýtal som sa ticho steny predo mnou.
   
    – Prečo to aj my niekedy neskúsime? – pokračovala nahlas kúpeľňa. U susedov sa niečo ťažké zosypalo na zem. Tipoval som to na tú starkú. Nečakal som, že kúpeľňa dokáže zabíjať.
   
    – Myslíš ako do análu? – zabľačal som trošku smutnejším hlasom, pretože tri metre odo mňa pravdepodobne niekto zomieral.
   
    – Áno, – vyslovila Nika kráčajúca už konečne ku mne. Prekvapila ma. Pozrel som sa na hodinky. Zatiaľ jej rekord.
   
    – Musíš menej papať strukoviny.
   
    – Ako to myslíš? – spýtala sa Nika nezoznámená s problematikou peristaltiky hrubého čreva.
   
    – Poďme už, za chvíľu príde sanitka pre susedu. Nechcem byť pri tom.
   
    – Tebe dnes excelentne vyhráva. Dúfam, že sa nebudem musieť dnes večer za teba hanbiť, – začala sa vyhrážať môjmu humoru, – a čakaj, nie som ešte hotová.
   
    – Upozorňujem ťa, že celkový čas strávený pri skrášľovaní nie je úmerný kráse, ktorú chceš docieliť. Od určitého bodu sa to bude len a len zhoršovať. Je veľmi citlivé nájsť tento časový horizont. Časopisy určené pre ženy odpovedajú na túto otázku úplne presným číselným údajom. Ide o hranicu od desiatich minút do šiestich hodín.
   
    – Odkedy čítaš ženské časopisy?
   
    – Odvtedy, čo som zistil, že čakaním na teba som strávil v tejto chodbe celkovo šesť dní svojho života.
   
    – Ibááá, – prišla odpoveď zo spálne.
   
    – Kam dám telo? – predbiehal som svoje myšlienky a už som si predstavoval, ako Niku štvrtím vo vani.
   
    – Čo kam dáš? – nerozumela.
   
    – Máme doma kyselinu?
   
    – Áno, na čistenie. Koľko jej potrebuješ?
   
    – Koľko vážiš? – nedalo mi.
   
    – Skutočne smiešne! Prestaň, lebo mi praskne brucho od smiechu, – odpovedala nahnevane.
   
    – Máš pravdu. Kto by potom poumýval tú vaňu, keď ťa nebude.
   
    Odpoveď už neprišla. Zostal som v tej chodbe sám ako prst. Počul som akési zbesilé pobehovanie u susedov a matný náznak nejakého súrneho telefonátu. Pripadal som si ako zbabelec. Rozmýšľal som, že zaklopem u nich na dvere a poviem im celú pravdu. Že to kvôli nám je teraz bezvládne telo tej duše na zemi, pretože sme sa rozprávali o análnom sexe. Potom som to ale celé zmietol zo stola ako primárnu hlúposť. Prvú pomoc som neovládal a tak som sa masochisticky trestal precítením sa do svedomia človeka, ktorý neúmyselne zabil.
   
   
   
    Po pol hodinke sme konečne vyšli z bytu. Sanitka akurát zahýbala k nášmu vchodu. Dali si na čas. Za socializmu by som si bol namýšľal, že niekde dostali banány a „trošku“ sa zdržali, ale teraz som si nevedel odpovedať. To sa stávalo málokedy.
   
    – Kvôli mne si ju nemusel volať, – provokovala Nika.
   
    – Ide pre susedu. Zabili sme ju.
   
    – Kto?
   
    – Ja, ty, kúpeľňa, anál, proste naša doba.
   
    – Nemáš horúčku? – priložila mi voňajúcu nakrémovanú ruku na moje su-ché čelo. Hneď bolo jasné, kto koľko času venoval svojmu telu.
   
    – Ako sa ti kráča po tomto svete ako vrahyni? – chcel som si pomôcť s od-bremenením svojej časti viny.
   
    – V pohode. Aha, ešte sa aj usmievam, – vyškerila sa na mňa Nika, pričom samozrejme ničomu neverila.
   
    – Prečo som dostal dar tak citlivo chápať absurditu tohto sveta? – pýtal som sa zložito.
   
    – Lebo ty si náš spasiteľ a ochranca. Nás, zblúdilých duší..., – vtipkovala ďalej. – Ľúbim ťa, – povedala zrazu, otočila sa ku mne a pobozkala ma, – a som šťastná, že sme zasa spolu.
   
    – Aj ja ťa ľúbim, – odvetil som.
   
    „Ale už ti neverím,“ prebehlo mi mysľou, „už ti neverím na sto percent, a to je zlé. To sa potom ťažko niekoho ľúbi celým srdcom. A budem niekomu ešte vlastne veriť celým srdcom? Má to význam? Má cenu vyložiť na oltár lásky všetko do posledného puntíku, aby to potom zasa tak ukrutne bolelo? Dokážem ti byť ešte verný? Dokážem byť vlastne ešte niekomu verný, keď všade naokolo sa to všetko tak vzorovo kurví? V akých časoch to žijeme? Sodoma a Gomora bola v porovnaní s našou dobou ako prechádzka ružovým sadom. Na svete zomierajú denne tisícky ľudí od hladu, dennodenne padajú bomby na hlavy civilistov, ľudia sa na to pozerajú cez televízor od večere bez náznaku funkcie svedomia, v Amerike vládne jeden Hitler za druhým a nikomu to nevadí. Každý sa zaujíma iba sám o seba. Sme preborníci v sebectve a nevnímaní problémov druhých. Zaujíma nás iba to, či máme plnú chladničku, nádrž auta a či sa nám ujde dobrá dovolenka. Únik, kompenzácia, terapie, zvedavosť, zábava - to je duševný život človeka tejto doby. O záchrane sveta iba tárame, organizujeme bezduché prednášky, zakladáme nadácie a bezziskové organizácie, ktoré sa z drvivej časti míňajú cieľom. Nikto netancuje, ako keby sa na neho nikto nedíval. Nikto nespieva, ako keby ho nikto nepočúval. Nikto nepracuje, ako keby nepotreboval peniaze a nikto nemiluje, ako keby mu nikdy nikto neublížil. Mladí ľudia nevedia, ako sa zaradiť. Vrhajú sa na drogy, alkohol, hip-hop, samovraždy a psychológovia im radia hlúposti. Lynčujeme našu krásnu modrú planétu len kvôli zisku a prachom a vôbec sa nedívame na to, v akom stave ju odovzdáme našim deťom...“
   
    – Čo si ticho?! – preťala mi niť myšlienok Nika kráčajúca vedľa mňa.
   
    – Držím minútku ticha za susedu.
   
    – Prestaň už s tým, lebo sa vrátim domov prezliecť!
   
    Použila ťažký argument. Ďalšiu hodinu by som v tej chodbe nevydržal. A tak som s tým prestal. Sebecky som vymenil záchranu našej planéty a ľudstva za osobný pokoj a pohodu vo vzťahu. A stačilo tak málo. Iba si odsedieť jednu hodinku v našej chodbe a celá naša planétka by bola spasená...