Choď na obsah Choď na menu
 


Ukažka z knihy Šlabikár šťastia Dospelí deťom, deti svetu

slabikar-stastia-3-dospeli-detom-deti-svetu.jpg

Dieťaťu nemôžete dať niečo, čo vo vás nie je. – Neustále kritizovanie je priznaním sa, ako veľmi ste so sebou nespokojní, rovnako ako krik je prejav vašej vnútornej bolesti a bezmocnosti. – Detská duša je ako savana. Stačí jedna veta a zapálite ju. – Nerobte za dieťa nič, čo dokáže spraviť samo. Oslabíte ho. – Každé dieťa má mocné Ja a čím viac sa ho budeme pokúšať zlomiť, tým dlhšie sa bude neskôr v dospelosti hľadať. – Ľudia druhým často vyčítajú to, čo sami v sebe nemajú spracované. – Ako si matka cení samú seba, s toľkou dávkou láskavosti bude pristupovať aj k svojej dcére. Neraz sa teda emocionálna uzavretosť matky prenesie na dcéru a vírus neprijatia sa ako ženy sa bude šíriť ďalej. – Kričiaci a rozkazovačný otec sa často prekopíruje do syna, ktorý sa mu časom začne vzpierať. Po rokoch bude proti sebe stáť negativita proti negativite a chybný model bude túžiť po zharmonizovaní. Tak sa čistí svet. Cez nás. Človek čistí človeka, je to homeopatia účinkujúca cez vzťahy. – Ak ste zvyknutí neustále viniť iných, budú to robiť aj vaše deti. Keď viete odpúšťať, budú vedieť odpúšťať aj duše, ktoré vychováte. – Deti nemôžete nútiť, aby prevzali vaše hodnoty. Ony si od vás zoberú iba to, čo sa im bude hodiť v ich životnom poslaní. – Nedá sa utlačovať iných bez toho, aby sme neutlačovali aj samých seba. – Ak si nebudú rodičia pred deťmi ďakovať a žiť vo vzájomnej úcte, aj deti budú vo svojich neskorších partnerských vzťahoch neláskavé. – Kto nemá úctu k rodičom, bude neúctivý aj k svojmu partnerovi. – Deti dôverujú rodičom. Veria, že to, čo robia, je správne a to najlepšie. V tom, ako rozprávajú, správajú sa, prejavujú, jedným slovom povedané „žijú“, vidia hlavný model bytia aj pre seba. – Predošlé generácie do nás vštepili nákazlivý sklon myslieť si, že nemáme žiadnu hodnotu a že sme slabí. Preto vo väčšine z nás drieme trojročné dieťa, ktoré sa bojí a chce iba trochu lásky. – Nevytvárajte hranice pre deti, ale s deťmi. Ak nebudete počúvať, čo vám dieťa vraví, a pýtať sa na jeho pocity, dojmy, pomyslí si: „Nezáleží im na mne. Vôbec ich nezaujíma, čo si o tejto veci myslím, čo prežívam, ako sa cítim. Som nič, nie som tu potrebné.“ – Tým, čo sa deje vo vás, rezonujú aj vaše deti. Takže ak sa bojí matka, rodí sa neistota i v deťoch. Do osemnástich rokov sú energetickými zrkadlami rodičov, veľa detských chorôb odráža pnutie v mame či otcovi. Dieťa má problém s trávením? Niektorý rodič nevie niečo „prežuť“. Dieťa má ekzém? Jeho otec možno nevie hovoriť o veciach otvorene a všetko, čo v sebe dusí, sa dostáva von cez pokožku detí. Dieťa neustále kašle a má problémy s dýchacími cestami? Možnože jeho mamu niečo dusí, a tak sa to čistí cez dieťa, lebo kašeľ je spôsob, ako sa telo dokáže zbavovať škodlivého. – Vysvetľujte deťom chod vecí, ale nemajte pri tom hnev či nadradenosť v hlase. Každé dieťa niekde v kútiku srdca tuší, že máte pravdu a chcete mu dobre. Kým vyrastú, veľakrát dôjde na slová, čo im budú proti srsti. No ak sa s nimi budete rozprávať s úctou, láskavo a pristupovať k nim ako k seberovným ľudským bytostiam, ktoré sú bunkou toho istého Boha, zapamätajú si vás ako prirodzenú autoritu, nasledovaniahodného človeka, a nie ako prehnane prísneho rodiča, ktorí iba rozkazoval, alebo zakazoval. – Vaše deti vás nemusia nasledovať a ako skončia vaši rodičia, je ich rozhodnutie. Vy sa snažte iba pri nich oporne stáť.